Prežívala som peklo

„Mám dve staršie sestry. Spočiatku boli nespokojné so sťahovaním, ale postupne si našli priateľov a na dedine sa im začalo páčiť. Ja som vtedy mala len šesť rokov, takže so mnou rodičia žiadne problémy nemali, “ vraví Mária. „Postupne otec začal veľa piť, čoskoro bol závislý od alkoholu. Často sa s mamou hádali a bolo im jedno, či som pri tom.

K problému sa pridal ďalší. Sestra Katka začala chodiť s chlapcom, ktorý nemal v dedine dobrú povesť. Takže doma pribudli hádky. Mama dokonca Katarínu niekoľkokrát zbila, ale nič nepomáhalo. Mala som asi desať rokov, keď som sa v jednu nedeľu vrátila so starkou z kostola a mama už nebola doma. Utiekla. Nechápala som to. Prečo to urobila? Prečo ma nechala samu? Teraz to už chápem. Povolili jej nervy, ani nevedela, čo robí. A odvtedy to s ňou bolo horšie a horšie, “ vžíva sa Maja do matkinych pocitov.
Keď jej mamu ani po dvoch dňoch nenašli, otec to išiel nahlásiť na políciu. Polícia stratenú ženu objavila pri neďalekých jazerách. Celý čas bola vonku. Hneď ju zobrali do psychiatrickej liečebne. Mária si pamätá, ako jej nahovorili, že mama veľmi prechladla a musela ísť do nemocnice. Katka jej však povedala pravdu. Veľmi sa pohádala s otcom, už to psychicky nezvládla. „Otca všetci odsudzovali a nadávali mu, mne ho však bolo veľmi ľúto a nedokázala som sa naňho hnevať. Videla som, ako veľmi ho to mrzí. Mama ho nechcela ani vidieť, ale on ju, aj napriek tomu, že sa s ním vôbec nerozprávala, chodil so mnou často navštevovať. Vždy som z liečebne odchádzala s plačom. Bolo to hrozné. Ja som mamu veľmi potrebovala a ona nemohla byť so mnou. “
Blížili sa Vianoce. Marienka sa bála, že ak sa matkin stav nezlepší, nepustia ju domov. Dievčina s plačom zdobila vianočný stromček. Asi po troch mesiacoch v nemocnici lekár usúdil, že mama môže ísť domov, ale musí pravidelne navštevovať psychiatra. Odkedy sa mama vrátila z nemocnice, Mária pred ňou tajila, že sestra Katka sa naďalej tajne stretáva s Jarom.
Asi po roku sa stala ďalšia hrozná vec. „Raz večer prišla mama za nami do detskej izby a dala nám každej nejaké peniaze, vraj, aby sme si odložili. Ráno ju otec našiel na posteli v čiernych šatách s podrezanými žilami. “ Našťastie rany neboli veľmi hlboké, takže lekárom sa podarilo matku zachrániť.
Opäť to chceli pred Máriou zatajiť, ale Kata jej to povedala. Veľmi vtedy plakala a mala príšerný strach. Veď mala len dvanásť rokov a strácala chuť žiť. Cítila sa hrozne. Jej mama sa opäť ocitla v psychiatrickej liečebni. Deti sa s Majkou nechceli hrať. Jedna kamarátka jej povedala: „Moja mama mi zakázala sa s tebou hrať, lebo tvoja mama naháňala tvojho otca s nožom. “
Po tejto vete Maja preplakala celý deň a túžila zomrieť. O niekoľko mesiacov sa mama vrátila. „Aj keď sa mi sestry preto smiali, každú noc som spávala pri mame, lebo som sa veľmi bála. V noci som sa budila a načúvala, či mama dýcha. Keď lekár zistil, že mamin zdravotný stav sa zhoršuje, navrhol jej, aby otca poslala na protialkoholické liečenie, alebo aby sa s ním rozviedla. Nakoniec otec s liečením súhlasil. Cítila som sa ako v pasci. Obaja sa ma stále pýtali, s kým zostanem bývať, keď sa rozvedú a koho viac ľúbim. Ani si neuvedomovali, ako mi tým ubližujú. “
Bol tu však ešte jeden problém. Kata s Jarom. Keď ich matka prichytila spolu, robila hrozné scény. Hádzala po ňom tehly a raz ho dokonca nožom dorezala na rukách. Ale oni sa napriek všetkému nerozišli a tak to išlo stále dokola. Konečne prišiel deň, keď otca pustili domov z protialkoholického liečenia. „Myslela som si, že opäť budeme normálna rodina. Mýlila som sa. Otec piť neprestal. A pije dodnes. Rodičia sa nevedeli spolu ani rozprávať. Len na seba kričali. “
Keď mala Katarína devätnásť rokov, matka sa konečne zmierila s Jarom. Mladí mali onedlho svadbu. No prišla ďalšia pohroma. Jaro začal brať drogy a okrádať rodinu. Majka si spomína, že keď sa to mama dozvedela, peklo sa začalo znova: „Zohnala si zbraň a vyhrážala sa, že Jara zabije. Keď mi to Katka povedala, utiekla som k tete, maminej sestre, a prosila som ju a jej muža o pomoc. Ale oľutovala som to. Keď prišli k nám, teta sa odišla porozprávať s mamou a ja som zostala s ujom v kuchyni. Robil sa, že ma utešuje, ale jeho ruky zablúdili niekde inde. Stále sa ku mne tisol. Od šoku som sa nedokázala ani pohnúť. Začal ma chlipne bozkávať a odporne olizovať, ale ja som ho od seba celou silou odtlačila a zavrela som sa vo svojej izbe. Bolo mi zle. Mala som štrnásť rokov a znova som túžila zomrieť. “
Najhoršie na tom bolo, že Mária to nemohla nikomu povedať. „Nikto by mi to neveril, pretože toho sviniara v rodine každý zbožňoval. A zbožňuje dodnes. S tetou sú totiž úspešní podnikatelia a pomáhajú celej rodine. Nemohla som spávať, v noci som sa budila s plačom. Bála som sa byť sama doma. “
Raz prišiel ujo k nim na návštevu, a hoci boli všetci doma, pokúsil sa o to zase. Znova Maju stískal, obchytkával, nasilu bozkával. Utiekla, takže sa mu nič nepodarilo. Nevedela, čo má robiť. Bola zúfalá. „Keď som si na všetko spomenula, celá som sa roztriasla. Musela som sa však s tým vyrovnať sama, už kvôli mame. Raz v noci som sa zobudila a zistila som, že mama nie je doma. V tej chvíli som ju nenávidela. Ako mi to mohla zasa urobiť? Neplakala som. Už som to nedokázala. Všetkých som zobudila. Nasledovali tri ťažké dni, keď sme o nej nič nevedeli. V škole som sa nevedela sústrediť, stále som sa s niekým hádala. Je to strašný pocit, keď neviete, či vaša mama žije alebo nie. Po čase sme sa dozvedeli, že mamu našli v meste vzdialenom vyše tristo kilometrov s podrezanými žilami. Doteraz nevieme, ako sa tam dostala. Našťastie prežila. Museli sme tam ísť po ňu a zaviezť ju do psychiatrickej liečebne. Najväčší šok som zažila, keď nás mama nespoznala. Nechcela ísť s nami, tvrdila, že ju vraj nechceme. Keď sa trocha spamätala, stále opakovala, že my sa na ňu určite hneváme, lebo nám zabila otca. Ona totiž raz doma rozbila demižón s červeným vínom a myslela si, že je to krv.
Keď ju po niekoľkých mesiacoch prepustili z nemocnice, povedala som jej, že ak to urobí ešte raz, už ju viac nechcem vidieť a že viac nebude mojou mamou. Odvtedy prešli tri roky a nezopakovalo sa to. Nedá sa vypovedať, čo všetko som prežívala, ale za tie roky som nebola ani chvíľu šťastná. Nikdy rodičom neodpustím, že mi pripravili takéto detstvo. Keď si večer líham do postele, ešte stále mám príšerný strach z tmy. “
Mária tvrdí, že jediné, čo ju dnes drží nad vodou, je jej snúbenec, aj keď vie, že mu často ubližuje. Tým, že je hrozne nervózna a svoj hnev nedokáže ovládnuť. Verí však, že všetko vyrieši čas a že spolu budú mať šťastnú rodinu. „Nikdy nedovolím, aby moje deti prežívali to, čo ja, aby boli nešťastné. Dúfam že môj chlapec to so mnou vydrží a pomôže mi prekonať strach a hnev, ktorý mi ostal z detstva.
Je mi strašne ľúto niektorých detí, keď vidím ich rodičov opitých alebo nafetovaných. Neviem si predstaviť, že by moje deti museli zažiť taký horor, že by sme im ako rodičia ničili život alkoholom alebo pokusmi o samovraždu. “

Moderná žena apríl 2007